„AHOOOJ,“ počujem.“ Čo robíš? Chystaj sa, ideme sa kúpať!“
Nestihla som oponovať, lebo za sekundu stálo auto pod oknom. Z okna sa usmievala moja večne optimistická kamoška. “Poď rýchlo, kým slnko nezapadne.“ Bolo ráno.
Srandistka. Ako vždy bola dobre naladená. Holubie brko, zastrčené za uchom, mi signalizovalo, že dnes je z nej indiánka, ktorú neustále sprevádza jej verný pes Remus.
Frflala som ako vždy, keď som sa nechala nahovoriť na vec, ktorá mi nebola až tak veľmi po chuti.
Zabrúsila som do staropamäte a po dlhom skúmaní som sa rozpamätala, kde som si odložila plavky. Naposledy som ich použila v minulom storočí.
Spomenula som si že sú zanorené hlboko v skrini.
Oči sa mi rozžiarili šťastím, keď moja úporná snaha nasúkať sa do nich bola korunovaná úspechom . Ale zostal plamienok pochybnosti, čí švíky vydržia .
Príšerné teplo mi náladu nevylepšovalo. Z minúty na minútu som sa menila na finalistku súťaže MOKRÉ TRIČKO.
Dostatočne upachtená som prisadla do auta a so mnou aj môj nevychovaný pes, ktorého som pred nedávnom vyslobodila z útulku.
Radostne sme vyrazili za vidinou šťastne prežitého dňa.
Cieľ našej vytúženej cesty nebol veľmi vzdialený, cesta ubehla rýchlo. Chválabohu.
Prvé vyleteli psi, nadšené, že mohli lietať ako splašené. Potom sme sa vysúkali my dve. Vyzerala som, akoby som sa už okúpala, ale to mi nezobralo moje presvedčenie, že to bude báječný deň. Jedna vec ma však zarazila. Naokolo nebolo ani živej duše, čo ma dosť prekvapilo, lebo miesto bola verejnou plážou pláž.
To som si len myslela.
Deku sme rozložili na kamene, ktoré pôsobili na naše telá ako fakírske lôžko. Slnko prudko pálilo. Zavrela som oči a lebedila som si pri švitorení vtáctva. Vetrík povieval, mraky sa preháňali po oblohe, krajinka vystrihnutá z gýčovej omalovánky.
„ Bude pršať,“ upozorňujem vopred kamarátku, ktorá nelenila a bleskovo sa vyzliekla donaha Čumela som ako blbec, netušiac, čo sa deje.
Poznám ju že sa správa ako prírodný človek, tak som sa tvárila, ja nič , ja muzikant. Uložila sa vedľa mňa na deku a potili sme sa spoločne. Ja viac. Funela som ako lokomotíva, lebo plavky robili svoje. Aby som urobila výletu zadosť, pokúsila som sa zliezť briežok plný pichľavých kameňov. „Hurá, som vo vode!“
Plávala som do stredu jazera, šťastná ako beduín, keď narazí na oázu. Voda bola studená , rezala ako žiletky. Otočila som sa a oči mi vyšli navrch hlavy. Pod brehom sa opaľovala partia naháčov, veselo sa natriasali pri zvukoch vrzúkajúceho tranzistora . Konečne mi zaplo. Nudistická pláž. Hlavní návštevníci, gay kamoši, ktorí veľmi okázalo prejavovali svoje náklonnosti.
Radosť zo života.
Horšie to bolo so mnou. Ani radosť, ani nahota. Nevedela som, či mám zotrvať v jazere, až pokiaľ ma závoj tmy nezahalí. Alebo sa vyzliecť, aby som zapadla do kolektívu vyzlečených?
Alebo plávať až do mora?
Bezradnosť sama.
Chvalabohu, sama príroda mi prišla na pomoc. Ako na zavolanie. Opona tmavých oblakov zatiahla nebo. Vietor ako besný víril piesok , lepil sa nám na mokré telá, hotové psycho. Pršalo , len taký šumot. Búrka ako v horore.
Aj psi pochopili, že je čas návratu. Rozbláznené poskákali zablatenými labami pastelové uteráky naháčov, čo u nich vzbudilo veľkú nevôľu. Vôbec som sa nečudovala.
Bola som šťastná ako blcha a v duchu som ďakovala prírodným živlom, že ma vyslobodili z tejto trápno - smiešnej situácie .
Záver: Nie je nuda ako nuda.
