Zuby

Autor: Božena Mihaličková | 14.5.2011 o 15:54 | (upravené 14.5.2011 o 16:01) Karma článku: 10,31 | Prečítané:  1480x

Moja mama bola naozaj dáma ako sa patrí. Vzdelaná, rozhľadená, veľmi sčítaná, príjemná žienka. Píšem žienka, lebo bola veľmi krehká a jemná. Mali sme však pred ňou rešpekt , lebo postavila by do pozoru aj regiment vojakov. Boli sme traja súrodenci. Mama mala čo robiť, aby nás všetkých nakŕmila, obriadila a samozrejme vychovala ako sa patrí. Málokedy sme si dovolili papuľovať, lebo výstražný pohľad jej veľkých hnedých očí hovoril za všetko. Ani neviem ako ubehlo detstvo, všetci sme dospeli a naša drahá mam začala chorľavieť. Pomáhali sme jej ako sa dalo, ale bolo veľmi náročné každý deň ju navštíviť, keď sme boli všetci zamestnaní.

Rozhodla som sa , že ju zoberiem k sebe a bude mať stálu opateru. Po menších problémoch som presťahovala najnutnejšie čo potrebovala a začali sme spolu nažívať. V tom období moja dcéra končila zdravotnú školu, čo bola veľká výhoda, pomohla pri ošetrovaní chorej babky. Bolo to ťažké ale popritom úžasné obdobie nášho života. Dlhé hodiny sme sa dokázali rozprávať, ako dve dospelé ženy, niekedy som mala pocit že som od nej staršia. Bola veselá ako dieťa, ktoré nemá inú úlohu len sa zabávať. Pochádzala zo Záhoria, z toho vyplývala aj jej nátura. Bola srandistka.  Bolo leto, horúco ako v rúre. Prišla som z práce, šťastná, že si konečne dám sprchu a mama hneď ako ma zbadala medzi dverami  mi šušlavým hlasom oznámila, že nemá zuby. Samozrejme zuby vyberačky.

Nepotrebovala som ani sprchu. Predstava, že mama netuší kde má zuby, mi spôsobila zimomriavky. „Preboha, kde si ich dala" vyšlo z mojich úst. „No, neviem kde sú", tento výrok som počula sto krát za sebou. Bol piatok, predstava víkendu bola jasná. Absolútne som netušila, ako rýchlo sa sled vecí mení. Vyhlásila som na sobotu  bojovú pohotovosť. Heslo dňa znelo „ZUBY". Deti frflali na najvyššom stupni. Bola som neoblomná k ich prosbám o uvoľnenie z funkcie hľadačov protézy.

Ráno sme všetci svorne boli namosúrení, okrem našej babičky. Dokonca som mala pocit, že ju to celkom baví, ako sa snažíme objaviť jej chrup .Sedela v pohodlnej foteli, čítala svoje ságy, a ukradomky sledovala, čo sa deje. Komandovala som deti ako posunovač. Toto odtiahnite, preložte, zložte, nadvihnite atď. Potichu zúrili. Všetko sme prezreli, každé zákutie bytu.

Výsledok nulový, čo sa týka zubov, ale byt vyupratovaný ako od profesionálnej firmy.

Bola som dosť unavená po celodennom telocviku, ale musela som ešte okúpať mamu, ktorá celý deň trpezlivo sedela vo foteli a sledovala naše snaženie. Prihovárala som sa jej nežne ako k decku, pomaly som ju začala vyzliekať zo županu, a v tom som zacítila, že inkriminovaný predmet pekne ležká v malom vrecku na župane. Vošli do mňa všetci čerti. Nevedela som, či mám zúriť, alebo sa smiať. Nastalo hrobové ticho, ktoré prerušila mamina veta. „No čo, aspoň si poupratovala," a na tvári jej poihrával potmehúdsky úsmev.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?