Viktor lieta na vôdzke ako splašený, nevie, čo skôr oňuchávať. Vláči ma za sebou ako pes handru. V duchu zúrim, ale čo robiť. Je mladý, na rozdiel odo mňa temperamentný a chce sa uvoľniť spod mojej nadvlády. Jediná myšlienka, ktorá mi víri hlavou, je prežiť tento náročný ranný rituál bez ujmy na mojom zdraví. Pohľad na nás vyludzuje okoloidúcim na tvárach široký úsmev. Držím sa statočne. Tvárim sa ako profesionál, ktorý predvádza špičkový výcvik psa.
Kráčam po úzkom chodníku a snažím sa vyhnúť okoloidúcemu. Nepodarilo sa. Chlapík mi pohotovo vstúpi do cesty a prejavuje vážny záujem o našu dvojicu. „Pani, čo to ten váš pes vystrája?“ „Čo by vystrájal, teší sa zo života.“ Úškrn na jeho tvári bol veľavravný. „Veď vás neposlúcha.“ To potrebuje výcvik, môžem ho vycvičiť,“ sebavedomo dodáva. Oči mi vyliezli až na vrch hlavy. Ráno a už taká úžasná ponuka! Pozerám na chlapíka vetchej postavy a tuším o čo mu asi ide- potrebuje peniaze. Začal dávať povely ako na bežiacom páse. Odozva nijaká. Pes brechal ako zdivený, čomu zodpovedal aj jeho pohyb. Z okna sa vyklonila stará pani a nenávistne zarevala: „Choďte s tým psiskom preč!“ Môjho miláčika tento jedovatý hlas podnietil k ešte väčšiemu štekaniu, čo situáciu dostatočne zdramatizovalo. Neznámy sa nechcel vzdať svojho úmyslu a tvrdohlavo nástojil na tom, že on je ten pravý, ktorý psa naučí poriadku. Scénka ako vystrihnutá z grotesky. Znervóznela som, lebo ruky začali naberať väčšiu dĺžku ako pôvodne mali. Márne som sa snažila od cvičiteľa odpútať. Moje rázne: “Nemám čas!“ vyvolalo v ňom veľkú nevôľu. Pomaly som sa vzďaľovala keď vtom prišla dávno očakávaná otázka: „Nemáš euro ? Aspoň jedno?“
Moje predpoklady sa potvrdili a zrazu som pochopila, ako funguje rýchle podnikanie bez povinnosti odvodov a „zbytočnej“ administratívy.